Na paměť mým smutným courám

Hořkosladký příběh o stárnutí, je to tenká knížečka, takže těm, co se lekli spletitých Sto roků samoty vřele doporučuju :-P

Bravurně vykreslená živoucí postava, jejíž způsob smýšlení mě ovšem ještě míjel. Tohle je knížka pro starší věk, myslím si.

Nie, nie a nie! Moja tretia kniha od Márqueza a ja sa len utvrdzujem, že to nie je nič pre mňa. Ľahko nadpriemerná "Kronika vopred ohlásenej smrti" ma celkom zaujala, novela o "Erendíre a jej bezcitnej starej matke" už o dosť menej, ale dej bol stále pomerne zaujímavý a autor rozhodne nie je nejaký podradný pisálek a remeslo má v ruke, takže hoci sa v mojich očiach jedná o priemer, avšak stále čitateľný priemer. Túto knihu však nemôžem hodnotiť viac než 45 percentami. Nudné, nezáživné a - čo mi vadilo zatiaľ na všetkých autorových knihách, čo som čítal - absolútne emocionálne chladné. Neviem, možno je chyba vo mne, ale postavy mi prišli ploché, ich osudy ukradnuté, ich konanie nelogické. Márquez to proste na mňa nedokázal zo stránok preniesť - keď sa postavy radovali, neradoval som sa, keď plakali, necítil som dojatie... Pre mňa proste totálna emocionálna vyprázdnenosť. Tým pádom som sa s hlavným hrdinom vôbec nedokázal zžiť. Pritom téma bola zaujímavá a ja som sa na čítanie tešil. Na tón tejto knihy som sa však akosi nevedel naladiť, nedokázal som sa naplno ponoriť do deja - čo je, obávam sa, spôsobené hlavne tou absenciou nejakých výraznejších emócií - dokonca mi myšlienky často odbiehali niekam "mimo," takže som musel niektoré časti čítať znova... Potom to už nezachráni ani autorova schopnosť zaujímavo a poeticky opísať niektoré okamihy. Ale ako hovorím, zrejme bude chyba vo mne, keďže okolité hodnotenia sú viac než priaznivé. Mno, koľko ľudí toľko chutí. S Gabrielom sme si asi nesadli. Ale nechcem nad ním lámať palicu - ešte mu určite niekoľko šancí dám.